Pred 150 rokmi zlúčením miest vzniklo hlavné mesto Maďarska Budapešť

Od zlúčenia týchto miest do metropoly Maďarska s názvom Budapešť na základe zákona o zlúčení miest uplynie dnes (17. novembra) 150 rokov. Slovo Budapešť prvýkrát použil gróf a národný buditeľ Štefan Sečéni (István Széchenyi) vo svojom diele Világ (Svet) v roku 1831. Veril, že moderné Uhorsko potrebuje silný kapitál, ktorý by mohol vzniknúť spojením historického Budína a intenzívne sa rozvíjajúcej Pešti.

Sečéni tvrdil, že tieto dve mestá by nikdy bez vyššieho zásahu neopustili rady provinčných osád. Za nevyhnutný preto považoval umelý zásah, ktorého jedným zo symbolických nástrojov bola stavba Reťazového mosta. Jeho politickí kolegovia zdieľali tento názor a konali. Bertalan Szemere ako minister vnútra nariadil 24. júna 1849 zjednotenie miest. Budín bol považovaný za hlavné mesto z historických dôvodov a Pešť zase podľa zákonov z apríla 1848.

Po ukončení vojny za nezávislosť Uhorska (1848-1849) dekrét stratil platnosť, avšak duch zjednotenia v ľuďoch zostal. Počas absolutizmu sa v záujme ľahšieho vládnutia uchýlili k nástroju centralizácie: Óbuda a Budín boli v decembri 1849 zlúčené do jedného administratívneho celku, Budín a Pešť v novembri 1850.

Maďari potrebu veľkomesta vnímali aj z reálnych príkladov vo svete. V Londýne v roku 1855 vznikla myšlienka preniesť okolité lokality pod administratívnu právomoc mesta a v Berlíne po roku 1861 boli hranice mesta vysunuté v niekoľkých krokoch, a tak sa štvormiliónová metropola zrodila v predvečer 1. svetovej vojny.

Podobné procesy prebiehali aj v Habsburskej ríši. Vo Viedni v rokoch 1861 až 1864 zbúrali mestský múr aby boli pripojené okolité osady, čím sa stali miliónovou metropolou.

Od konca 18. storočia výrazne vzrástol aj počet obyvateľov Budína a Pešti. Od 50. rokov 19. storočia sa tento rast zrýchlil v dôsledku vplyvu imigračného hnutia. Kým v roku 1840 žilo v mestskom komplexe 107.000 ľudí, v roku 1880 počet obyvateľov vyskočil na 356.000. Ani Budín ani Pešť v tomto období nemali predmestský systém, ktorý by prisťahovalcov pripútal na okraje miest.

Rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1867 prinieslo zásadný obrat v politickej oblasti, no záležitosť hlavného mesta pokračovala priamo vpred, aj keď spočiatku len malými krokmi. Prejavilo sa to napríklad v školstve, keď v roku 1868 bola nad peštianskym a budínskym školským obvodom zriadená jednotná spoločná školská rada.

Problém urbanizácie riešil politik Gyula Andrássy, ktorý ako predseda vlády navrhol 23. októbra 1869 zriadenie Budapeštianskej rady pre verejné práce. Jej úlohou bolo integrovať mestskú infraštruktúru. Parlament nakoniec túto inštitúciu zriadil zákonom z roku 1870.

Budúca Budapešť postupne prilákala davy ľudí a to nielen z Maďarska, ale aj zo zahraničia. Z nemeckých území prichádzali ľudia, ktorí sa do maďarskej komunity pomerne rýchlo asimilovali. Prišlo aj veľké množstvo Slovákov, ktorí sa do hlavného mesta prisťahovali kvôli priemyselnému rozvoju. Hlavné mesto sa stalo príťažlivým aj pre historických šľachticov: Festeticsovci, Eszterházyovci a Károlyovci si po svojich vidieckych usadlostiach postavili v Pešti paláce, čím boli príkladom pre ďalšie rody.

Koncom roku 1872 maďarský parlament po dlhej histórii prijal zákon o zlúčení miest, ktorý 22. decembra 1872 schválil panovník a na druhý deň bol vyhlásený za právoplatný. Jednoročný proces zjednocovania miest sa skončil 17. novembra 1873 vytvorením a prvým valným zhromaždením budínsko-peštianskej mestskej rady. Názov metropoly bol odsúhlasený aj napriek tomu, že v Pešti v tom čase žilo takmer päťkrát viac ľudí ako v Budíne. Spojením tak vzniklo mesto vhodné na to, aby bolo hlavným mestom Rakúsko-Uhorska.

Najviac obyvateľov žilo v meste v roku 1989 a to 2,2 milióna ľudí. Odvtedy sa cestovný ruch, ako aj trvalý pobyt v meste znižoval a klesol na súčasných 1,77 milióna rezidentov. Aj keď populácia Budapešti klesá, história a kultúrne dedičstvo z nej stále robí jedno z najkrajších miest Európy.